Založiť webovú stránku alebo eShop

Hrnčiari

                          Hrnčiari...                            

 
A harčare dobri chlopi, hop, hop, hop,
rano staňa do roboty, čuháj, hop,
Ruža bila konare,
pozdišouski harčare, pozdišouski harčare.
 
Išče ptački nešpivali, hop, hop, hop,
už harčare jejs pitali, čuhaj, hop,
Ruža bila konare,
pozdišuski harčare, pozdišouski harčare.
 
História hrnčiarstva                                                                                             Majstri hliny
 
 
Pozdišovce sú známou hrnčiarskou obcou a ležia na úpätí výbežku Ondavskej vrchoviny známom ako Pozdišovský chrbát, ktorý v hĺbke 0,5 až 12 metrov obsahuje ložiská kvalitnej bielej, žltej a červenej hliny, vhodnej na výrobu keramiky.
Prvá písomná zmienka o pozdišovskom hrnčiarstve, ktorá je zároveň aj najstaršou svojho druhu na Slovensku, pochádza z 11. októbra 1416.
 
Významným medzníkom vo vývoji pozdišovského hrnčiarstva je koniec prvej polovice 18.storočia, kedy na žiadosť hrnčiarov založil v roku 1743 (8.januára) gróf Meňhert Sirmaj hrnčiarský cech, ktorý v listine z 20.marca toho istého roku potvrdzuje.
 
Pozdišovský majstri neboli len dobrými hrnčiarmi, ale aj kachliarmi. Svedčí o tom zmluva medzi pozdišovským hrnčiarom Andrejom Krištovčíkom
a grófom Čákym z roku 1747, na základe ktorej mal v humenskom kaštieli postaviť za 10 týždňov 6 pecí za 55 zlatých napriek tomu, že v Humennom existoval hrnčiarský cech oveľa skôr. Pretože pracoval dlhšie, odmena bola zvýšená na 58 zlatých.
Po roku 1918 sa pozdišovská keramika dostáva aj do vzdialených oblastí.
Už okolo roku 1920 posielal príležitostne Michal Parikrupa - Šipar st. svoje výrobky do Prahy na rôzne výstavy, neskôr sa dostáva keramika z Pozdišoviec do Bratislavy a mnohí priekupníci posielali pozdišovský tovar do Čiech a na Moravu. Dňa 22. novembra bol obnovený cech, ktorý združoval 35 majstrov.
 
Po druhej svetovej vojne sa život miestných hrnčiarov podstatne zmenil.
17.marca 1947 prišla do Pozdišoviec prof.Júlia Horová-Kováčiková, ktorá organizovala pre pozdišovských hrnčiarov 10-dňový odborný kurz, počas ktorého hrnčiari okrem teoretickej časti vytáčali a vypaľovali nové navrhované vzory.
Zmenou životných podmienok stratili mnohé zo starších výrobkov svoj pôvodný zmysel, keramike bolo treba dať nový obsah.
Popri typických mliečnikoch, koršovoch, haľviciach, tanieroch, miskách či kvetináčoch sa stále viac rozmáha výroba ozdobnej a čiastočne aj figurálnej keramiky.
Mení sa organizácia práce, zavádzajú sa nové technológie s využitím elektriny.
 
V roku 1958 sa v belgickom Bruseli konala Svetová výstava, na ktorej bola pozdišovská hrnčiarská dielňa zastúpená veľkou kolekciou výrobkov.
Na prelome päťdesiatých a šesťdesiatých rokov, navštevujú pozdišovskú dielňu mnohé osobnosti spoločenského a politického života: básnik Pavol Horov, poľský generálny konzul v Bratislave Adolf Kita, neskôr český herec Jaroslav Marvan a mnohí iní domáci a zahraniční návštevníci.
 
Začiatkom šesťdesiatych rokov prešla hrnčiarska výroba v Pozdišovciach ďalšou organizačnou zmenou, keď Krajský zväz výrobných družstiev v Prešove 24.januára 1961 nariadil, aby sa ľudové družstvo hrnčiarov Svojráz (ako družstvo preberané) zlúčilo so združenou výrobou, v.d.Michalovce (ako družstvo preberajúce).
       
Koncom šesťdesiatych rokov si vlastnú hrnčiarskú dielňu zakladá jeden s popredných pozdišovských hrnčiarov Michal Parikrupa-Šipar.
V nej pracuje spolu so svojou manželkou Annou, synom Jánom a neskôr aj synom Dušanom. Hlavným odberateľom jeho výrobkov, v ktorých dominuje bohatosť dekoru je Ústredie ľudových umeleckých výrob Bratislava.
 
V roku 1985 slávnostne uviedli do prevádzky nový závod Novex (bývala Združená výroba) s plánovaným počtom 102 pracovníkov.
Sortiment mala tvoriť tradičná ľudová keramika, glazovaná hrnčiarska keramika a režná hrnčiarska keramika.
 
Popri dielni Parikrupovcov vznikla v obci ďalšia súkromná dielňa, keď v roku 1983 začal pre Ústredie ľudových umeleckých výrob pracovať Ján Kiselovič. Jeho výrobý sortiment tvorili predovšetkým mliečniky, haľvice, koršovy, kvetináče, menej taniere. Pri maľovaní mu pomáhala manželka Alžbeta, ktorá predtým pracovala v pozdišovskej keramickej prevádzke. Dielňa produkovala do roku 1991, kedy Ján Kiselovič zomrel.
 
Jediným producentom, ktorý na prelome druhého a tretieho tisícročia zachováva kontinuitu pozdišovského hrnčiarstva je Ján Parikrupa-Šipar, syn vynikajúceho hrnčiarského majstra Michala Parikrupu-Šipara, ktorý zomrel v roku 1995.
 
zdroj: publikácia Majstri hliny          
Osobnosti pozdišovskej hrnčiarskej dielne
Spracoval: Ján Poprik                
 
Samozrejme sme radi, že ešte je v Pozdišovciach niekto, kto v tomto krásnom remesle pokračuje aj naďalej a udržiava tak kus histórie pri živote.
 
 
 
 
 
   
 
 
 

TOPlist